Autor: Klementína Štepitová
Máme tu marec – mesiac knihy, jej čitateľov, ale aj knižníc, či knihovníkov.
Autor: Ľubor Patsch, TV Liptovský Hrádok
A prečo práve marec patrí knihám?
V roku 1955 sa kultúrne ustanovizne Ministerstvo kultúry, Zväz československých spisovateľov, nakladateľov a obchodov s knihami zaoberali otázkou, ako zvýšiť počet čitateľov kníh, a tak knihám venovali kalendárny mesiac. A prečo sa rozhodli pre marec? Načrime do histórie a zistíme, že tento mesiac sa viaže k zberateľovi, potulnému predavačovi kníh a ľudovému básnikovi Matejovi Hrebendovi Hačavskému (10. 3. 1796 – 16. 3. 1880). On sa totiž narodil aj zomrel v marci. Miloval knihy, šíril osvetu a vzdelanosť. Narodil sa v Rimavskej Píle (1796), vyrastal bez matky a v otcovi nenachádzal veľkú oporu, nuž upriamil sa na knihy. Od narodenia trpel zrakovou chybou, ktorá sa s vekom zhoršovala. Preto chodil z domu do domu a prosil ľudí, aby mu čítali. Vynikal úžasnou pamäťou, skladal príležitostné básne. Na svojich potulkách, oblečený do kroja, prešiel pešky, vozom i na plti celé Slovensko, aj Čechy a časť Rakúska. Predával, kupoval a vymieňal knihy. V marci 1880 zomrel, pochovaný je v Hačave. Pri príležitosti 100. výročia smrti bol vyhlásený za jubilanta UNESCO.
Založenie Matice Slovenskej 4. augusta 1863 veľmi ovplyvnilo rozmach slovenského povedomia aj v Liptove. Pod jeho vplyvom v Dovalove 6. septembra 1863 zakladajú obecnú knižnicu. Chudobné Dovalovo dokázalo ročne vyzbierať na nákup slovenských kníh a časopisov okolo 7 zlatých. O založení tejto knižnice píšu aj Pešťbudínske vedomosti v r. 1863.
V druhej polovici roku 1919 sa v obci utvára čitateľský spolok. Zakladajú ho Mária Prokšová, Mária Švihrová, a Ján Švihra. Schádzali sa raz týždenne – v nedeľu popoludní, 30 – 40 mladých ľudí. Recitovali básne, spievalo sa, hrali sa aj divadlá. Výťažok z predstavení šiel hlavne na zakúpenie nových kníh.
Po 1. svetovej vojne bola obecná knižnica umiestnená v jednej izbe Michala Jurču (u Farbiarov), knihovníkom bol katolícky učiteľ Michal Závatský. Po 2. svetovej vojne sa obecná knižnica umiestnila v evanjelickej škole a jej knihovníkom bol riaditeľ školy Vladimír Krivoš. V r. 1951 sa knižnica premiestňuje do budovy národného výboru (donedávna v nej sídlil ZväzArm) teraz je tam penzión. Knihovníkom sa na dlhé roky stáva Eduard Kompiš. Určitý čas bol knihovníkom aj Gustáv Pavela.
O knihy bol veľký záujem, hlavne u detí a mládeže. V r. 1972 bolo v knižnici viac ako 2000 kníh v celkovej hodnote 26 804 Kčs. Činnosť je bohatá. Uskutočňujú sa literárne súťaže, besedy o knihách, relácie do miestneho rozhlasu, výstavky kníh atď.
Kultúrny dom v Dovalove postavený v roku 1974.
Dovalovci si za krátku dobu a s veľkou chuťou postavili kultúrny dom v „akcii Z“ (ťažiskom bola dobrovoľná práca občanov). Kultúrny dom bol dokončený v auguste 1974. V ňom našla dôstojné miesto aj knižnica. Sem, za „ujom“ Kompišom, chodia žiaci i študenti vypožičiavať knihy k povinnému čítaniu, literárnym súťažiam, pre poučenie i zábavu. Pod jeho vedením, s podporou Mestského kultúrneho strediska v Liptovskom Hrádku, bola knižnica aktívnym nositeľom a šíriteľom kultúry v obci. Rastie počet čitateľov. Hodnota kníh ku koncu roku 1985 bola 94 932 Kčs. V tie časy boli knihy zhruba päťkrát lacnejšie ako dnes.
Nedá sa doceniť mravenčia práca knihovníka z vlastného prostredia, ktorá pôsobí na domáce okolie najhodnovernejšie a najpresvedčivejšie. Pán Eduard Kompiš, pracovník hrádockej Tesly, ťažisko svojej mimopracovnej činnosti preniesol do svojej rodnej obce. Je pre nás príkladom obetavosti a lásky k rodisku. Písal aj kroniku obce. Údaje v článku sú z nej.
Vážme si knižnice a knihy. Kniha nás obohacuje po každej stránke. Zlepšuje čítanie, pamäť, podporuje fantáziu, dovoľuje nám odpútať sa od každodenných starostí. Kniha nám ponúka rozličné nápady i návody, rozptýlenie i zábavu, napätie aj vedomosti. Je širokospektrálna, existuje veľké množstvo žánrov, každý čitateľ si môže vybrať ten, o ktorý má záujem. Prežiť čas s pútavou knihou je jeden z najlepších spôsobov, ako tráviť svoj voľný čas a pri tom sa aj duševne obohatiť.
Dnes sa veľmi polemizuje o tom či internet, alebo rôzne elektronické zariadenia určené na čítanie elektronických textov, nevytlačia knihy do úzadia. Dúfam, že aj v budúcnosti kniha vo svojej papierovej forme zostane. Bude pri človeku, bude vždy po ruke.
Vzťah ku knihám treba pestovať už od detstva. Deti netreba do čítania nútiť, ale treba im dať možnosti a podnety na čítanie. Dieťa určite viac inklinuje ku knihe, ak radi čítajú aj rodičia, ak doma majú svoje miesto knihy.
Spomeniete si, kedy ste naposledy držali v rukách knihu a čítali?
Zdroje obrázkov: M. Hrebenda, čítanie na tablete, čítajúce dieťa,
Prezrieť časť Publikácie >